Teraz prechádzam ťažkou životnou cestou. Skoro pred rokom som sa po 8 rokoch stretla s kamarátom, začali sme si písať, navštevovať sa, jazdiť spolu na výlety a postupne sme sa viac vídali, až som sa k nemu čiastočne aj so svojim 8-ročným synom nasťahovala. On bol pár mesiacov po odchode manželky aj s deťmi. Momentálne sa rozvádzajú a deti majú v striedavej starostlivosti. Ale stále sú na ostrie noža a rozvod je komplikovaný už kvôli deťom, pretože sa nezhodnú. Parádne sme si rozumeli, rozprávali som sa pokojne do rána a bolo nám spolu veľmi dobre. Vedela som, že prechádza ťažkým obdobím a potrebuje čas.

Preto som sa vrátila späť domov, nech si všetko sám vyrieši, pretože nám začali vznikať chvíľky, keď sme sa hádali a vznikalo dusno. Povedal, že sa na vážny vzťah necíti, nevie, čo bude ďalej… Ja teraz neviem ako ďalej, chcem mu dať čas. Chcem, aby zistil, čo ku mne vlastne cíti a či mu vôbec chýbam. Ale strašne mi chýba, bolí to a bojím sa, čo bude ďalej… Mám strach z toho, čo bude. Mám strach z toho, že nakoniec to aj tak dopadne tak, že ma odmietne.

Mám strach z toho, že po tomto, čím si prejdeme, pokiaľ spolu zostaneme, si už nebudeme rozumieť ako predtým. Je to strašne zložité vysvetliť. Mám v sebe milióny pocitov, ktoré musia von. Lenže aj keď si ich napíšem, aj tak sa mi neuľaví. V podstate ten kamarát sa stal pre mňa jednou z najdôležitejších osôb môjho života a nejako si neviem už predstaviť, že by sa to malo meniť, alebo by sme sa dokonca rozišli. Som do neho šialene zamilovaná, zakaždým, keď ho vidím, mi hrozne búši srdce. V jeho prítomnosti sa cítim ako iná osoba, ako v raji a strašne je mi s ním dobre.. otázka je, či on to má tak rovnako. Bojím sa mu už čokoľvek povedať, pretože si potom nahováram, že by sa naštval a stratil by záujem, alebo niečo podobné. Je to fakt šialená situácia a už som z nej úprimne celkom unavená.